1. kapitola - Utada Nami

8. srpna 2011 v 18:19 | Rikku |  Trieda D (Bleach)
Neverím, že som tú prvú kapitolu fakt preložila... A to som si povedala, že nikdy nebudem prekladať svoje veci do sloviny, lebo to tak strašne znie... No donútili ma dve kamošky, keď povedali, že si chcú prečítať odomňa niečo. Obe pravdaže nechceli čítať angličtinu... Zbohom krutý svet, prichádza apokalypsa... >_<
Anyways, tu máte prvú kapitolu v slovenčine. Je to len taký úvod... vo worde to nebolo ani na 4 strany. V slovine sa to nedá čítať -_-;




1. kapitola - Utada Nami

"Nami!" ozval sa prísny ženský hlas, ktorý mal za následok, že sa mladé dievča zamrvilo vo svojej posteli.
"... ešte chvíľku... päť minút..." zamumlala Nami ešte v polospánku a unavene si potiahla paplón cez hlavu.
Fialovo-vlasá žena týčiaca sa nad posteľou iba stála a dívala sa na dievča schúlené v nej. Po chvíli si povzdychla a otočila sa smerom k dverám so zámerom odísť. A ako šla, vyhlásila:
"Ako chceš. Ale prídeš neskoro hneď na svoj prvý deň..."
Z ničoho nič sa dievča posadilo na posteli, nejaviac absolútne žiadne známky únavy. Doslova z nej vyskočilo a schytilo najbližší budík.
Bolo 8:35 ráno.
Sekundu na to preťal vzduch panický výkrik: "KYAAAAAAAAAAAA!!!!!!!!"
"Hovorila som, že prídeš neskoro..." okomentovala žena po čase s úškrnom, keď zaujato sledovala spanikárené dievča pobehujúce po izbe a balí si veci.
To sa na ňu ani len nepozrelo a nahnevane odvetilo: "Yoruichi-san, prečo ste ma nezobudili skôr?"
"Pretože som sa tiež len teraz zobudila," povedala a vyšla von z izby. "Nezabudni sa prezliecť!"
"Ah! Pravdaže, skoro som na to zabudla!" počula už len Yoruichi zatiaľ čo schádzala dole po schodoch a musela sa pre seba zasmiať, keď si pomyslela aké pochabé a predvídateľné je to dievča, o ktoré sa stará.
Ešte aj keď zišla dole, jasne počula ako Nami dupe na poschodí. Yoruichi rozmýšľala či to takýmto tempom naozaj stíha, keďže vyučovanie začínalo o 9:00. Povzdychnúc si druhýkrát ten deň, odkráčala do kuchyne. Tam otvorila chladničku a vybrala tri ryžové koláče, ktoré Nami ešte minulý deň urobila, a zabalila ich do benta. Bolo to to najmenej čo mohla urobiť aby dievčaťu ušetrila čas.
Yoruichi nevedela veľmi dobre variť a rovnako nebola zadobre s väčšinou domácich prác. Toto všetko mala na starosti Nami... Yoruichi mohla dievča podporovať len malými, takmer bezvýznamnými vecami ako je napríklad zobudiť ju, alebo jej zabaliť bento. To bola jej úloha od momentu, keď sa stala Naminou poručníčkou... odkedy Nami umreli rodičia...
Yoruichi zdvihla zrak od krabičky z benta na schody a usmiala sa na dievča, ktoré tam stálo, oblečené v novej školskej uniforme.
"Zabalila som ti ryžové koláče," podišla k Nami a natiahla pred ňu ruky s bentom.
"Ďakujem!" poďakovala nadšene, vezmúc ho a pozrela na kuchynské hodiny.
Ukazovali 8:45.
"Možno to ešte stihnem..." zamrmlala s nádejou v hlase a rozbehla sa do predsiene, rýchlo si dávajúc topánky. Yoruichi, ktorá ju nasledovala, sa tam oprela o stenu. Nami, už obutá, sa vtedy svižne na ňu obzrela cez plece a jej dlhé gaštanové vlasy, na mieste uchytené motýliou sponou, až zaviali.
"Idem!" usmiala sa na Yoruichi, a potom po otočke odšprintovala von dvermi.
Tá vyprevádzala jej miznúcu siluetu s rovnakým úsmevom.
"Drž sa, Nami..."

***

"Ach jaj..." povzdychol si neoholený muž v stredných rokoch vo svojej stoličke a vyzeral ustarostene. Bol sám, usadený v učiteľskej zborovni a asi s minútou do začiatku vyučovania.
"Kde len to dievča je..." rozmýšľal nahlas, keď zrazu začul z chodby búrlivú ozvenu náhliacich sa krokov. "... čo to?"
Muž sa zvedavo postavil a zamieril ku dverám, no predtým ako ich stihol otvoriť sa ozvalo jemné zaklopanie a otvorili sa z opačnej strany.
"Prepáčte..." ozval sa zadychčaný hlas, "... je toto... zborovňa...?"
Muž sa na dievča pred ním zadíval tak trošku v šoku.
"Áno..." odpovedal krátko, radšej jej nechajúc priestor nech polapí nejaký ten vzduch, a keď už bola schopná pravidelne dýchať, usmiala sa s výdychom úľavy.
"Vďakabohu, stihla som to..." povedala a pozrela na muža pred ňou. "Veľmi sa ospravedlňujem, že som prišla tak neskoro!"
Podľa tváre ju okamžite spoznal.
"Tak predsa, naša nová prestupová študentka, Utada Nami-chan! Už som sa bál, že neprídeš!" vyhlásil šťastne a na tvári sa mu zračil úsmev.
"Ospravedlňujem sa, zaspala som a..." už sa z Nami hrnulo, ale muž ju zastavil zdvihnutím ruky.
"Dôležité je, že si tu. Nie je nutné sa ospravedlňovať..." povedal a potom ako dievča prikývlo, pokračoval. "Som Kyoraku Shunsui, tvoj triedny učiteľ... verím, že si budeme rozumieť, Nami-chan."
Nato ju otcovsky potľapkal na hlave a ona zažmurkala.
"A-aj ja! Som rada, že vás spoznávam!" rýchlo zo seba dostala, ešte stále trošku zaskočená.
"Takže toto je Kyoraku-sensei... Nečakala som tak priateľského učiteľa..."
"Tak teda poďme... vyučovanie sa už začalo," povedal Shunsui a zložil dlaň z jej vlasov. "Ostatní už čakajú..."
"Pravdaže!" prikývla Nami a nasledovala ho von z miestnosti.
Vyšli schodami až na druhé poschodie no nešli smerom ku triedam, ale zabočili doľava do izolovanej chodby. Ako šli, Nami si nemohla nevšimnúť, že všetky dvere viedli do kutíc, alebo že aj samotné miestnosti vyzerajú ako kutice a po chvíli jej to jednoducho nedalo. Opatrne podišla k Shunsuiovi, až s ním bola zarovno.
"Sensei... ste si istý, že ideme správne?"
"Pravdaže, Nami-chan," odpovedal presvedčivo práve keď znova zabočili doľava a pozrel na ňu. "Sme tu."
Ukázal prstom smerom na triedu, ktorá bola označená jediným písmenom "D".
Nami na ňu zmätene pozerala. Prečo len "D"? Nechýba triedne číslo?
"Počkaj tu momentík, dobre?" poprosil ju vtedy Shunsui a po rýchlom prikývnutí z Naminej strany, vošiel do triedy a nechal pootvorené dvere.
Ako šiel, bezstarostným tónom sa zjavne prihováral svojim študentom: "Prepáčte, prepáčte... idem trošku neskoro..." Nato začula tak trochu nahnevaný chlapčenský hlas.
"Haaah?! Sensei... nie ste to vy kto nám stále hovorí aby sme chodili načas?"
"Presne!" ozval sa ďalší a znel ešte drsnejšie.
"Pokoj, pokoj..." Shunsui na svoju obranu pohotovo zamával rukami, "... mám na to dobrý dôvod a chcem vám ho povedať..."
"Akýže dôvod teda?" Nami rozpoznala tretí chlapčenský hlas.
"Ododneška budeme mať v tejto triede nový prírastok..." vyhlásil Shunsui s úsmevom od ucha k uchu a sekundu na to sa ozval zvuk niečoho čo sa zrútilo na zem.
"To ako vážne?!!!" bolo počuť mix chlapčenských hlasov.
"Absolútne... a dovolím si povedať, že tento prírastok bude vašou pýchou..." po tomto komentári sa Nami prudko začervenala.
"Bože, čo to sensei hovorí?! Teraz si budú myslieť, že som iná ako oni!"
Tiež počula ako sa nejaký chlapec zasmial. "Je nemysliteľné, že by niekto iný než ja mohol byť pýchou tejto triedy!"
"O tom niet pochýb... pochybujem, že na tomto svete existuje väčší exot ako ty..." ozval sa opäť nejaký chlapec.
"Čo si to povedal?!!"
"No tak, nehádajte sa..." prerušil ich teraz jemnejší, ale opäť raz chlapčenský hlas.
Shunsui sa poškrabal na líci.
"Tak fajn, radšej vás už nenechám čakať, lebo sa mi tu pobijete..." Nami si všimla ako sa zrazu pozrel na ňu a usmial sa, hovoriac, "Poď teda dnu a predstav sa nám!"
Jemne prikývla, no automaticky zvesila hlavu, pretože stále mala na tvári stopy rumenca. Pevne zovierajúc rukoväť tašky, vošla do triedy a na svojich spolužiakov ani nepozrela. Ako kráčala, v miestnosti bolo hrobové ticho, a keď konečne zastala po Shunsuiovom boku a zvrtla sa tvárou ku triede, i keď stále s pohľadom do zeme, prehovorila.
"Ja..." začala potichu, no potom intenzita jej hlasu z ničoho nič vyskočila minimálne o tri oktávy vyššie, "Som Utada Nami! Rada vás všetkých spoznávam!" A jej pohľad vyskočil hore, stretávajúc sa s jej spolužiakmi.
Opäť nasledovalo ticho, no Namin nervózny výraz sa v momente zmenil na prekvapený.
Čumelo na ňu sedem načisto vyvalených tvárí... a všetci to boli...
"...chlapci..." v Naminej hlave len tak zazvonilo, keď prešla pohľadom od jedného k druhému, stále v šoku. "A je ich len sedem..."
"...dievča..." vyhŕkol jeden v očividnom úžase a Nami na neho pozrela. Mal nakomplet vyholenú hlavu, dokonca aj slnečné lúče sa od nej odrážali.
"...jo, to je definitívne dievča..." prikývol ďalší s vypnutými ohnivo-červenými vlasmi.
"...naozaj mi preberie pozíciu pýchy triedy..." mumlal tretí, do tváre veľmi pohľadný chlapec.
"A-ale..." Nami pozrela na štvrtého, oranžovo-vlasého chlapca, ktorý momentálne koktal a ukazoval na ňu trasúcim sa prstom, "... prečo dali DIEVČA do NAŠEJ triedy???????"
Táto otázka zrejme lietala v hlave každému z chlapcov, keďže stále na Nami pozerali ako teľce na nové vráta.
"Ktovie..." odpovedal Shunsui radostne, "Bol som o nej informovaný len včera večer... no som si istý, že starý riaditeľ Yama má svoje dôvody aby tu Nami-chan bola..."
Chalan po tom komentári o riaditeľovi okamžite stíchol.
Nami sa pomaly začala cítiť trošku trápne pod váhou všetkých tých pohľadov, no nesklopila zrak. Namiesto toho sa jej na líca vkradla jemná červeň zatiaľ čo uprela zrak na tých, ktorý ostali ticho po jej príchode.
Rovno v lavici pred ňou sedel štíhly chlapec s havraními vlasmi a obdĺžnikovými okuliarmi. Keď si všimol, že sa na neho pozerá, napravil si ich prstom a nervózne jej pohľadu uhol.
"Je... zlatá..." pomyslel si pre seba a po chvíli ju začal opäť pozorovať kútikom oka, keď sa už pozerala naľavo od neho.
Teraz sa Nami dívala na chlapca, ktorý bol určite najmladší v triede a to aj napriek jeho neposlušným sneho-bielym vlasom. Jeho prvotne prekvapený výraz sa zaraz zmenil na trochu otrávený, a potom odvrátil zrak akoby nemal záujem.
"Dívala sa na mňa..." nervózne sa zahmíril.
Nakoniec Namin pohľad zablúdil k poslednému chlapcovi, ktorý sedel rovno za tým s bielymi vlasmi. Tento ich mal krátke a blond, trošku dlhšie vpredu a zakrývali mu pravé oko. Vyzeral byť pokojný, no rovnako ako jeho dvaja spolužiaci pred ním, nervózne uhol jej pohľadu len čo sa na chvíľu stretli a dokonca aj trošku nadskočil.
"Určite si všimla, že som sa na ňu dlho díval..." pokarhal sa v duchu.
Po treťom nevydarenom pokuse nadviazať očný kontakt Nami zosmutnela a zahľadela sa na svoje topánky.
"Tak, nejaké otázky?" počula Shunsuiov hlas. "Žiadne? No, nie že by som sa tomu veľmi divil... Nami-chan?"
Zdvihla hlavu aby na neho pozrela.
"Áno?" vydala zo seba tak trochu neistý hlások.
"Môžeš si sadnúť. Tam vzadu je voľné..." ukázal prstom na lavicu, ktorá bola za chlapcom s oranžovými vlasmi. "Vyzerá to tak, že Shuuhei zase chýba takže môžeš kľudne použiť jeho miesto. Po hodine ti donesiem novú lavicu."
"Shuuhei...?" zažmurkala.
"Ďalší tvoj spolužiak," vysvetlil Shunsui.
"Počkať... to je tu ešte jeden?!" tento fakt ju len viac zarmútil. Stačilo, že siedmi chalani nesúhlasili s jej prítomnosťou... nieto ešte ďalší.
Vzdávajúc to, Nami sa odšuchtala na jej dočasné miesto, cítiac na sebe pohľady siedmych párov očí. Ani sa neobťažovala niektorý z nich opätovať, lebo tušila, že by sa okamžite pozreli inam. Vôbec si nemyslela, že jej prvý deň v škole bude takýto...
Sadla si na svoje miesto, zarmútená.
"Nechcem byť odstrčená... ani v čisto chlapčenskej triede..."
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sam Sam | E-mail | Web | 8. srpna 2011 v 22:54 | Reagovat

lol :D trochu divné to čítať po slovensky :D možno by trebalo to ešte trošku učesať :D ale iba na začiatku nejaké dve vety :D

2 Rikku Rikku | 10. srpna 2011 v 0:38 | Reagovat

ze je to strasne? .__.; ucesat to treba urcite, lebo ako... fakt oprus XD zajtra mi povies ktore vety xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.